Kto nemá v hlave, má v rukách.

Autor: Valéria Valašteková | 5.2.2015 o 15:28 | Karma článku: 4,16 | Prečítané:  657x

Ale čo mám mať v hlave také, aby som dokázala v dnešnej dobe nielen prežiť, ale si aj užiť? Mám vôbec vo svojej hlave potrebu toto riešiť?

Nedávno som na sociálnej sieti narazila na žiadosť študenta vysokej školy o radu. Je v prvom ročníku a študuje školu, ktorá vraj nie je ani ťažká, ale obáva sa, či to nie je zbytočné teraz študovať, keď má v pláne začať podnikať a jeho rodičia nemajú problém poskytnúť mu investíciu, potrebnú na začatie. Otázka znela, či má pokračovať v štúdiu, alebo sa hneď pustiť do podnikania. Samozrejme že prvé čo napadlo aj mňa bolo, nech nerobí niečo čo ho nebaví, pretože je to len strata času, keď môže hneď začať podnikať. To mu samozrejme poradili všetci tí, ktorí z nejakého dôvodu na vysokej škole neštudujú, neštudovali, alebo nedoštudovali. Ich argumenty boli v zmysle „podnikám už 14 rokov vo svojom odbore, darí sa mi a vysokú školu som doteraz nepotreboval“ alebo „ešte som nestretol podnikateľa, ktorý je úspešný v podnikaní a má titul“.

Nedalo mi to a začala som uvažovať nad tým, či by som dnes bola kým som, keby som nemala vysokú školu. Vôbec netvrdím o sebe že som úspešná podnikateľka, pretože viem presne kedy ňou budem, ale faktom je, že podnikám od roku 1996 v sprostredkovaní obchodu a služieb v rozsahu voľných živností a moja trojčlenná rodina s jedným príjmom z podnikania a predtým jedným zo zamestnania teraz už starobného dôchodku, dokáže žiť v malom meste rovnako kvalitne ako iné trojčlenné rodiny, v ktorých sú dva pravidelné príjmy zo zamestnania. V našej rodine som bola prvá, ktorá získala titul a ktorá mala odvahu pustiť sa úplne iným smerom. Ale keby som včas neodišla z nášho malého mestečka aspoň študovať, dovolím si tvrdiť, že by som skončila ako všetci okolo mňa. Mala by som prácu, usporiadaný život, pravidelnú plácu a žila by som z toho čo sa zvýši. Možno by som dokázala vysplácať počas života byt, auto, všetky elektrospotrebiče v domácnosti a aj jednu rodinnú dovolenku k moru ročne. Ale práve toto som ja NECHCELA! Chcela som žiť tak, aby som nebola väzňom vo svojej práci, aby som si mohla sama povedať kedy budem do práce vstávať, kedy a čo budem robiť a dokonca aj s kým to budem robiť. Lenže ako som na toto prišla? Ako sa mi táto myšlienka vôbec dostala do hlavy?

Bolo to vo štvrtom ročníku vysokej školy, ktorú som študovala v tej dobe už iba preto, lebo som bola 250 km ďaleko od môjho malého mesta a mohla som pozorovať zivot vo veľkom meste. A že to bol uplne iný život, to je fakt. Na vysokú školu som šla len preto, lebo som nechcela sklamať svoju triednu učiteľku a učiteľku ruského jazyka. Mala som ich veľmi rada. S prijímacími skúškami z fyziky mi pomohol syn mojej bývalej triednej učiteľky zo základnej školy a zrazu bolo viac cudzích ľudi, ktorým záležalo na mojom živote viac ako mne samotnej. Naštastie som nebola drzá a nezdvorilá, ich pomoc som prijala a spolu sme to dali. Mňa prijali nakoniec bez prijímacích pohovorov, ale doučovanie sa mi zišlo aj počas prvých dvoch rokov, kde skúška z fyziky, ktorá nebola urobená až na dekanský termín, sa za úspešne zvládnutú skúšku ani nepovažovala. No a keď študujete niečo čomu absolútne nerozumiete, to to štúdium musí byť utrpením. A predstavte si – nebolo! Bolo to vzrušujúce sledovať spolužiakov, ktorí tomu rozumeli a išli dušu vypustiť len aby ma to naučili. A ten výraz keď som prišla zo skúšky s lepšou známkou ako oni, stál tiež za všetky drobné. Až vtedy som začala chápať že zivot nie je férový. Že existuje niečo medzi nebom a zemou čo určuje kto a kedy uspeje. Nastúpilo nás 100 študentov – 94 chlapcov a 6 báb Po piatich rokoch nás skončilo 40 a všetky baby medzi nimi. Mala som titul, ale hlavne bola som niekým uplne iným ako dovtedy. Mala som v hlave už svoj sen a rozhodla som sa za ním ísť. Ďalšie štúdium už bolo oveľa náročnejšie, ale o to jednoduchšie, lebo už som vedela ako sa učiť a aj sama som si vyberala čo sa budem učiť. A vždy keď som niečo veľmi chcela, prišiel mi do života niekto, od koho som sa mohla učiť. Či už to bola kniha, alebo človek z mäsa a kostí. Na mojej profesionálnej ceste bol titul nutnosť a tak som doteraz vďačná tým, ktorí verili ešte skôr ako ja, že zo mňa niečo raz bude. No a samozrejme že som stretla veľa úspešných ľudi, ktorí určite nie sú úspešní lebo majú titul, ale ani netvrdia, že to boli zbytočné roky o ktoré prišli len preto, lebo študovali. Keď sa pozriem do iných krajín, kde rodičia platia veľké peniaze za vzdelanie svojich detí a vidím koľko z nich by študovalo, keby si to mohli ich rodičia dovoliť, pride mi to ako rozmar dieťaťa z bohatej rodiny, keď rieši či zostať na škole, ktorá mu môže do života niečo dať. Nemá mu čo vziať, len mu to možno nemá kto povedať. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Prečo politici kričia: Ste nepriateľ národa

Reuters, Guardian, Politico a Economist nechceli poškodiť Slovensko.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.


Už ste čítali?